Chvíle s Carlom Carrettom

Všade môžeš nájsť púšť, i v meste. Ak vieš milovať, tak je to možné.
Je to len trochu ťažšie. A nezabúdaj, že púšť neznamená neprítomnosť človeka, ale prítomnosť Boha.

(Carlo Carretto)

Chvíle s Carlom Carrettom je sólový hudobný album meditatívneho charakteru, ktorý nesie znaky minimal music. Tvoria ho skladby, ktoré Lucián Bezák nahral a naspieval sám v spolupráci s niekoľkými hudobníkmi: Miroslava Bezáková – flauta, Dagmar Bobulová – hoboj, Juraj Tomka – husle a skupina Gihon – vokály. Album vyprodukoval Lucián Bezák v koprodukcii s Brunnom Oravcom, ktorý realizoval nahrávku, mixáž a mastering v štúdiu Protools. Autorom dizajnu je Kamil Irbis. Album vychádza na jeseň 2016 vo vydavateľstve Tonada.
Pri tvorbe skladieb sa Lucián Bezák inšpiroval dielom talianskeho duchovného spisovateľa Carla Carretta. Jeho kniha Listy z púšte sa stala bestsellerom. Carlo Carretto vo svojich dielach s chuťou hovoril o Ježišovi Kristovi v čase priaznivom i nepriaznivom až po cesty do ticha, do púští jeho ľudského i duchovného príbehu. Výber z jeho tvorby vyšiel na Slovensku vo vydavateľstve Lúč v roku 1996 v podobe myšlienok na každý deň pod názvom Kráčajme cestou lásky.
Desať textov z tejto knihy, ktoré môžete čítať v následujúcich odstavcoch, tvorí predlohu k 10 skladbám Luciána Bezáka. Piesne umocňujú duchovnú hĺbku týchto meditatívnych textov.

1. Otče môj  (pieseň Môj Otče)

Jedna vec je stvoriť hviezdu, druhá vec je stvoriť syna. Jedna vec je stvoriť kvet, ale iná syna. Jedna vec je stvoriť vážku, ale iné je stvoriť syna. Najskôr ma Boh spravil ako úlomok hviezdy a dal mi život, potom ma nakreslil ako kvet a dal mi tvar, potom mi dal vedomie a urobil ma láskou.

2. Závrat z Boha (Pohľad do diaľky)

Len málo javov v prírode je takých panenských ako more dún pod belasým nebom Sahary! Podobá sa zobrazeniu stvorenia na svojom počiatku, a vplyv ducha je tu taký mocný, že viditeľné a neviditeľné sa vníma ako jedno. Piesok a nebo oddelené vodorovnou čiarou: nič viac.
Boh je tam, tak ako je tam piesok a nebo. Môžeš sa s ním ihneď začať zhovárať.

3. Priviesť i druhých (Tisícky tvárí)
Adresár – mená priateľov, spolupracovníkov, rodiny. Vzácne putá, spomienky a city. Carlo ako novic odchádza na púšť a rozhodne sa pre radikálny rez, i keď veľmi bolestivý.
Píše: „ Vzal som adresár, ktorý bol mojím posledným spojením s minulosťou a rozhodol som sa ho spáliť za jednou dunou. Pohliadol som ešte raz na začiernené zvyšky zošita, ktoré odnášal do diaľky vietor Sahary. Ale spáliť adresy, to ešte neznamená zničiť priateľstvo, naopak... Nikdy som tak neprosil a nemodlil som sa za svojich priateľov, ako v samote púšte. Opäť som videl ich tváre, počul ich problémy, utrpenia.
Oni boli pre mňa ako stádo, ktoré mi bude patriť navždy a ktoré som mal viesť spolu so mnou každý deň k prameňu modlitby.“

4. Kráčať vedno (Spoločenstvo)
Prví kresťania sa združovali v spoločenstvách. Vyznačovali sa štyrmi nezameniteľnými črtami: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov (Sk 2,42), na lámaní chleba, na modlitbách, všetko mali spoločné... medzi nimi nebolo núdzneho (Sk 4,32 – 34).“
Aký úžasný návrh! Prečo neobnoviť v našich časoch takú nádej? Taký zázrak? Nik by nemal ostať bez spoločenstva. Každý by sa mal snažiť o jeho vybudovanie. Všetci veriaci kresťania by mali mať pocit, že patria do skutočného spoločenstva modlitby. Kardinál Pellegrino raz celý šťastný vyhlásil: „Kráčajme vedno.“

5. Ježišovi malí bratia a malé sestry (Letný večer)
Myslím na svojich bratov, roztrúsených po svete. Dnes večer by som chcel byť blízko každého z nich a povedať im: Odvahu! Áno, odvahu v trápeniach, v pokušeniach, vo viere. Viem, že sú vystavení skúškam, zavalení prácou, utláčaní davom, znepokojení zodpovednosťami, túžiaci po pokoji a modlitbe.
Sú to veriaci v jediného Boha, zbožňovatelia Ducha, bojovníci za nebeské kráľovstvo, svedkovia neviditeľného, ktorí v púšti mesta očakávajú návrat Krista, šepkajúc pritom ako prví kresťania: „Príď, Pane Ježišu!“ (Sk 22,20)

6. Byť deťmi (Len jedno slovo)
Boh nikdy nie je neprítomný v našom živote, nemôže nebyť, „v ňom sme a v ňom sa hýbeme“. Ale koľko to stojí námahy, aby sme sa naučili plávať v Božom mori so zatvorenými očami a s presvedčením, že aj keď sa potopíme, potopíme sa v ňom, v Božej večnej prítomnosti. Šťastný ten, kto sa naučí tejto plavbe „v Bohu“ a dokáže byť pokojný, aj keď zúri búrka.
Lebo čím ďalej ideme, tým je tu väčšie nebezpečenstvo, „že už nebudeme deťmi“. A viera, skutočná viera potrebuje duchovné detstvo.

7. Poď so mnou do púšte (Nájsť si čas na púšť)

„Poď so mnou na púšť, k srdcu ti prehovorím o láske“(porov. Oz 2,16). Vytvoriť malú púšť, občas odísť od ľudí, hľadať samotu, aby si v tichu a v modlitbe znovu vytvoril tkanivo svojej duše. Je to nevyhnutné a to je zmysel „púšte“ v tvojom duchovnom živote.

8. Klaňanie sa (Stretnutie)
Ticho.  Ticho na púšti, ticho v jaskyni, ticho Eucharistie. Postaviť sa pred čosi podobné chlebu a povedať: „Tu je pravý a živý Kristus“, tak to je čistá viera. Je to stretnutie s Bohom, prekračujúce city, fantáziu, prirodzenosť. Postav sa pred Ježiša ako biedny: bez myšlienok, ale so živou vierou. Ostaň nehybný pri skutku lásky pred tvojím Otcom. Nesnaž sa dosiahnuť Boha rozumom: nikdy sa ti to nepodarí. Dosiahni ho v láske: to je možné.
   
9. Zápasiť s Bohom  (Zápas na ceste životom)
Žil som ako Jakub pod stanmi. A ako on, i ja som s tebou zápasil v noci, dotýkajúc sa rukou neprekonateľnej hranice medzi človekom a Bohom. Po súboji s tebou mi zostali na srdci tri veci, ktoré si vysvetlil Jakubovi: „Zápasil si s Bohom i s mužmi, a zvíťazil si.“ (Gn 32,29)
Akoby si mu bol povedal:
„Teraz si spoznal svoju slabosť.    
Teraz sa oprieš o Boha.                                              
Teraz zvíťazíš.“

Skutočne verím, že Jakubov príbeh je príbehom všetkých nás. Príbeh človeka, ktorý zápasí s Bohom na ceste životom. Je to dramatická modlitba človeka. Je to večná požiadavka našej skúsenosti.
Je to škola slobody vydobytej s námahou, aby sme sa stali právoplatnými deťmi, nechajúc za sebou zvyšky nášho otroctva.
„Už nie ste sluhami, ale priateľmi,“ povie Ježiš v príhodný čas. A priateľ vie, čo chce priateľ.   

10. Znovu vytvorené (V Hrnčiarovej dielni)

„Hľa, ako je hlina v hrnčiarových rukách, tak ste vy v mojich rukách,“ vraví Boh. (Jer 18,6) A keď hrnčiarovi praskne džbán v rukách a vytvorí jednoduchý tvar, hrnčiar hlinu nezničí, ale sa z nej snaží urobiť iný džbán.
Boh nikdy neopustí svoju hlinu. Stále prechováva nádej, že z tej hliny môže čosi vytvoriť. Boh dokáže prerábať túto hmotu, nikdy sa nevzdáva. Človek môže unikať, kam chce, môže nadávať, ako chce, môže sa skryť, kam chce, ale nádej Boha a jeho dôvera ho budú všade prenasledovať, počkajú naňho. On vie urobiť všetko, lebo je láska.